Ako som rodila (zase)

Autor: Stella Langová | 3.5.2012 o 14:35 | (upravené 3.5.2012 o 15:47) Karma článku: 14,42 | Prečítané:  3422x

Keďže prvý pôrod bol pre mňa veľkým zážitkom, na tento druhý som sa veľmi tešila. Vzhľadom na to, že som ale vedela, do čoho idem, už som sa na rozdiel od prvého aj celkom bála. Tentokrát u mňa dostala zelenú pôrodnica Banská Štiavnica. Nejak som netúžila ležať pri pôrode na chrbte s vyviazanými nohami ako kura na pekáči (kde pôrodný stôl vyzeral ako stôl u veterinára a pri pohybe vydával divné plechové zvuky), a tak ma oslovili pekné fotky pôrodnej sály v Štiavnici.

Začala som tam chodiť do poradne. Hneď na prvej mi primár ukázal pôrodnú sálu a apartmány, odpovedal na moje otázky, usmieval sa. Podozrenie, že si cucol rajského plynu sa vyvrátilo hneď na ďalšej poradni, kde sa opäť usmieval a s kľudom všetko vysvetľoval. Tiež ostatný personál pôrodnice sa podozrivo usmieval a tak sa stalo, že po tretej poradni som už chodila nakazená týmto úsmevom aj ja. Syndróm bieleho plášťa zmizol.

Na poslednej poradni sme zistili, že niečo sa už zrejme deje a tak som mala ostať na príjem. To bolo 19.4. Okamžite som zalarmovala manžela, ten chudák na druhý deň doletel. Vzhľadom na to, že cez noc na moje dvere zas zaklopal bieloplášťový syndróm, dovolil nám primár ubytovať sa na hotely patriacom pôrodnici, aby som nemusela ležať na oddelení. Že si na to počkáme tam. Veľmi som chcela, aby bol manžel pri pôrode, ale keďže menil prácu, bolo to možné len ak by sa to rozbehlo cez víkend. A tak mi  primár odporučil výlet na kalváriu.

Keďže mne blbosti netreba hovoriť dvakrát, okamžite sme sa zbalili a vytrepali sa obdivovať krásy Štiavnice. Však víkend je krátky, a ja mám plán porodiť počas intenzívneho mačkania manželovej ruky. A keďže nie je ochotný mi tú paprču nechať aj cez týždeň, neostáva nič iné, len behať po schodoch, behať po meste, sprchovať sa teplou vodou a iné príjemnejšie metódy.

Tak sme sa teda vytrepali na kalváriu. S každým zadychčaným krokom som čakala, kedy sa to spustí. Spustilo sa. Ale asi zlý spínač alebo čo, opäť chyba v matrixe a mne sa spustil hovadský alergický záchvať. Do 15 minút mi slzili oči, kýchalo celé telo a na plno sa zapol nosný odšťavovač. Bolo po výlete...A s výletom odišla sobota a teda pol víkendu.

Nedeľa. Chodím po schodoch hore dole (však výťah tu premyslene ajtak nie je-nech neokupujú nerozpadnuté ženy dlho hotel), sprchujem sa. Ide večer. Ani náznak kontrakcie, stále len upchatý nos. Chytá ma depka, teraz už viem, že musím nohy zas na týždeň prekrížiť a čakať. Muž odišiel a ja som ostala sama. Denne chodím na oddelenie, kontrolujeme bábätko. Potom len ležím a tvárim sa, že tie kríže ma nebolia. Takto to silou vôle potiahnem do piatku.

Piatok. Hurá, zas môžeme rodiť. A zas sa nič nedeje. Sakra, sakra...Toto je zlý sen.

Sobota. Stále nič. Výlet na starý zámok, nový zámok, múzeum šutrov. Tie šutre odporúčam, zaujímavé a pekne spúšťajú bolesti krížov.

Nedeľa. Monitor. Máte kontrakcie. Ja? Nie nie...praskli sme plodovku. Máte kontrakcie. Ja? Nieeeeee. Pohoda, klídek, tabáček. Teraz mi vraj dajú klystír. Ha, ďakujem, radšej si dám tento yal, to je vraj lepšie, menej nepríjemné. Pôrodná asistentka (skvelá žena, taká mamina zlatá) vyťahuje niečo zo skrine. Ukazuje mi to. Niečo ako sáčok od kečupu z mekáča. Vraj jednorázový klystírik. To by bolo fajn, to by sa mohlo dať. Kukám na dvojdecovú nádobku od yalu a zvažujem túto, zdá sa, výhodnú ponuku. Beriem sáčok od kečupu, nebudem do seba predsa dobrovolne cpať dva deci mydla. Mám ísť na wc a počkať tam na ňu. Veru prišla ale ľudia boží, v ruke nesie iný megasáčok (asi dvojlitrový). Zdesene na to kukám, pýtam sa, kde je ten môj, čo som si vybrala. Ten kečupový. Vraj rozrobený v tom dvojlitrovom koktaily...Keďže mi to celé došlo hrozne smiešne, štrngla som zadkom a vyexovala to. Teraz nohy spolu, a šup aspoň 10 minút vydržať. V pohodeeeee....Po asi hodine (podľa mňa, podľa nejakého vraj reálneho času po 30 sekundách) prišlo to pravé orechové. Jednorázový klystírik sa začal pýtať na svet snáď v rovnakej sekunde ako drobec v bruchu. Rozdiel bol len v tom, že klystírik nedbal a dral sa aj cez hrdlo. Statočne som držala 8 minút. Potom niekto prišiel do vedľajšieho hajzla a keďže som sa o svoje zvukové kulisy nechcela deliť, stiahla som všetky svaly a za zvuku kvapkania potu z mojho čela som dala ešte 3 minúty (kokos ako môže niekto tak dlho čúrať?!!!!). Keď sa susedný záchod uvolnil a ostali sme s klystírikom v intimite nemocničných toaliet sami, bez okolkov som ho poslala tam kam patrí. Spolu s ním vyšiel snáď i predvlaňajší vianočný kapor a možno aj prvá tuhá strava, ktorú som v živote jedla. Proste celkom nečakaný zážitok...

Následne som mala ísť do sprchy, že aspoň na 30 minút. Asi po 15stich som zistila, že už ma to riadne ťahá k zemi, bolesti sa stupňovali a prichádzali cca každú minútu. Išla som sa ukázať lekárke, tá zhodnotila že PANE BOŽE, žena z dolniakov, však z Vás to vyletí. A tak som okamžite mašírovala na pôrodnú sálu. Vytrepala som sa na kreslo. Pri prehliadke pôrodnice vyzeralo tak pohodlne, krásne, len spinkať tam. Teraz ani pomyslieť. Našťastie malo kopec rôznych „výrastkov", ktoré som mohla počas kontrakcií mačkať a stláčať. Po polhodine masáží, ktoré mi dávala pôrodná asistentka a ktoré asi o 80% znížili bolesť, som za zvukov fanfár v mojej hlave a bez akýchkoľvek chemických utlmovákov (a la happydural, ktorý som ale pri prvom pôrode mala) dostala zo seba to najkrašie čo viem. Dieťatko, dcérku, 3990g a 53cm. Zázrak života precítený do posledného zatlačenia, dokonalý zážitok na celý život. S úžasnými ľuďmi na sále, s tatíkom pri hlave. Fantastické...

To sa stalo v nedeľu, 29.4. S bublinkou sme stále v nemocnici, keďže má žltačku (nuž darmo, plážovanie sa jej páči a vyhrieva sa pod lampou už druhý deň). Teda v nemocnici. Cítim sa ako na hotely, ako v dobrom hotely. Usmiaty personál, výborné detské sestry, milé sanitárky, neuveriteľne ľudskí lekári a najdokonalejší primár...

Banská Štiavnica. Ďakujem za tento mimoriadny zážitok, za týchto ľudí, za túto pôrodnicu a za to, že som tu mohla porodiť. Klobúk dole, moja úcta...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Ani jeden zo záujemcov neponúka za košickú huť cenu, ktorá by zodpovedala predstavám U. S. Steelu. Predaj nateraz nebol uzatvorený.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.

DOMOV

Päť podnetov, Harabin trestom stále uniká

Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.


Už ste čítali?