O sieťovanej sieťke

Autor: Stella Langová | 30.10.2011 o 17:02 | (upravené 30.10.2011 o 17:07) Karma článku: 9,73 | Prečítané:  1444x

Pamätáte si ju? Sieťovaná taška - sieťka. Každý mal možnosť vidieť, čo si z obchodu nesiete domov a ona ochotne roztvárala svoje oká, aby cez každé koketne vystrčila časť zakúpeného tovaru.  

Kráčam do obchodu. Z brány bytového domu č.16 (medzi miestnymi jednoducho zo „šestnástky") vykročím drobným krokom popred „pätnástku",  pred „štrnástkou" zabočím doprava popri smetných košoch, chodníkom pomedzi stromy, popri hojdačkách neďaleko práčovne a už som tam. U „Irenky". Malé potraviny uprostred Hriňovej. Beriem zelený drôtený košík s červeno pogumovanými rúčkami. V obchode je hluk, oba mlynčeky na kávu kričia ako o život. Vôňa kávy zaplní každý centimeter štvorcový. My máme šťastie, máme doma ultramoderný mlynček. Ručný sme vymenili za taký do zásuvky. Červený, parádny. Zrnká kávy nasypete k takým nožom, položíte vrchnáčik a keď ho zatlačíte, nepočujete vlastného slova. Ale melie kávu jedna radosť...

Vyložím jednu pivovú fľašu na pult a čakám. Nevidno ma, pult je vyšší. Za chvíľu sa predavačka v bielej šatovke nahne cez okraj a s úsmevom mi vymení fľašu za papierik. Vojdem do predajne, rozhliadnem sa. Niekde tu predsa musí nejaká byť. A už aj kráča ku mne ďalšia teta, vlasy čerstvo po trvalej, nad čelom vyčesaná vlna. Podávam jej lístok od maminky. Ešte totiž neviem čítať. Ochotne si ho vezme, potom mi ho vráti a pýta si ten druhý. Dala som jej totiž ten od vrátenej fľaše. Zalovím vo vrecku tesilových nohavíc a odovzdávam zdrap linajkového papiera. Teta prečíta a zamyslene sa presunie k pečivu. Vôňa rožkov a čerstvého chleba mi naplní nos. Chytí jeden chlieb do obdĺžnika papiera, prereže na polovicu a položí mi ho na dno košíka. Sáčky sa vtedy nepoužívali. Kráčame k chladiacemu boxu. Jogurty, zakysanka, maslo, mlieko, masť... Áno, práve mlieko mamina napísala a už mám aj jeden sáčok mlieka položený na chlebe. Pri pulte so syrom a šunkami predavačka odbalí veľkú šunku, otočí sa mi chrbtom. „Na tenučko, ako to má mamina rada, však Stellka?" Súhlasne zakývam hlavou. „Môže byť 130?" Netuším na čo sa ma pýta a tak zase zavrtím hlavou úplne rovnako. Šunka nádherne vonia a zabalená do papiera zaplnila prázdne miesto v rohu košíka. Potom už predavačka len skontroluje jednu fľašu piva - otočí ju hore dnom a sústredene pozerá. Zamračí sa, položí ho späť do prepravky a vytiahne druhé. S týmto je zjavne spokojná. Chytí ma za ruku a kráčame k pokladniam. Ani sa nepozrie do košíka a vyťukáva do pokladne. S bzukotom vylezie účet. Na pult vysypem drobné mince. „Chýba ti 70 halierov moja." Červenám sa. Je mi do plaču. „Nič sa nedeje Stellka, donesieš mi, odnes nákup. Mamine tu na lístok napíšem, koľko máš ešte priniesť."

Potupená zážitkom sa snažím tovar napchať do otrasnej červenobielej sieťovanej tašky (my sme to volali sieťovaná sieťka). Na dno mlieko, na to chlieb, pivo, šunku. Taška pri dne naberá obludné rozmery a pri tom ako bežím domov ju okopávam zo všetkých strán. Otrasné koženkové zvetrané uši sieťovky sa mi lepia na spotené dlane. Pri vchode si všimnem, že nechcene za sebou ťahám tenkú mliečnu cestičku. Je mi do plaču, dnes už druhý krát.

O pár minút už zas bežím po mliečnej dráhe smerom k obchodu aj so 70timi haliermi. Vraj prečo 130 šunky, keď kázala 100. Nechápem tejto kódovej reči, ale nech. Vyplatím dlžobu a za odmenu sa cestou späť pohojdám na vŕzgajúcich hojdačkách. Z neďalekej práčovne cítiť vlhký vzduch. Zoskočím z hojdačky a domov sa pustím okľukou. Popri práčovni a verejných záchodoch smerom k „plecháču" (Hriňovský obchodný dom)  a kostolu. Pozdĺž chodníka vedúceho od plecháča smerom k nášmu paneláku leží jedna deka vedľa druhej. Na nich porozkladaný tovar. Ľudia boží, to je vecí. Oči mi svietia. Taniere, bábiky, ruské malé videohry, hneď vedľa toho drevená kazeta, zverák, telefón, sklo. Rusi sem chodia predávať vždy cez víkend, milujem to. Zasnená žmolím vo vrecku sieťovanú sieťku a zrazu túžim naplniť ju až po okraj hrami, bábikami, nejakým náradím pre ocka, misou pre maminku, náhrdelníkom pre Janku. Teraz by mi vôbec nevadilo, keby každý videl, akú hrdobu som si nakúpila. Ale vrecká sú prázdne a tak kráčam zasnene domov...

Niekedy mám chuť vrátiť čas a zažiť ešte aspoň jeden jediný deň v Hriňovej ako dieťa. Keď som behala vonku, lozila po stromoch, so starkou piekla medvedie labky a ona mi celé hodiny rozprávala zážitky z detstva. O hodinu sa presunúť k druhej starkej, najskôr jej zakričať pod balkónom, aby nahnevane vybehla von, kto zas robí hluk. Potom vyskákať hore schodmi, zahrať si s ňou „človko" a zbehnúť zas domov. K spoločnému stolu, slepačej polievke, syrokrémovým haluškám...

Asi tehotenské hormóny robia svoje, dojíma ma to. Ďakujem rodičom, sestre, sieťovanej sieťke, sáčkovému mlieku, ruským predavačom a hlavne Hriňovej za skvelé detstvo.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Ani jeden zo záujemcov neponúka za košickú huť cenu, ktorá by zodpovedala predstavám U. S. Steelu. Predaj nateraz nebol uzatvorený.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.

DOMOV

Päť podnetov, Harabin trestom stále uniká

Kolegovia ho zatiaľ ani raz neuznali za vinného.


Už ste čítali?